Bratislava, 21. november 2017 – Rebríček najinovatívnejších krajín sveta vedie dnes trojica Švajčiarsko, Švédsko a Holandsko – všetko krajiny EÚ. Krajiny V4 medzi lídrov nepatria, nachádzajú sa hlboko v tretej desiatke s výnimkou Česka, ktoré je na 24. priečke. Ani mestá nie sú na tom lepšie. Podľa European innovation scoreboard sú úspešnejšie Praha a Bratislava, ale inak celá V4 za západnou Európou zaostáva. Má teda zoskupenie V4 ešte šancu stať sa inovatívnym smart regiónom? Odpovede na túto otázku hľadali experti krajín V4 na 16. Medzinárodnom kongrese ITAPA.

Podľa Juraja Bárdyho zo spoločnosti Alistiq je cestou k úspechu špecializácia, spolupráca a významným faktorom prítomnosť jasnej vízie. „Aj v krajinách V4 nastávajú významné štrukturálne zmeny na trhu práce a vďaka automatizácii budú mnohé profesie nahradené robotmi. Na druhej strane je však veľký tlak na ľudský kapitál, ktorý vytvára dopyt po ľuďoch, ktorí s týmito technológiami vedia pracovať“. Podľa neho ak chceme byť úspešní, musíme si vybrať, na čo sa zameriame a spolupracovať. „Dnes sa už nerobia inovácie v hale jednej firmy, ale dochádza k prepájaniu viacerých subjektov zo súkromnej aj verejnej sféry“, dodáva.

Za jasnou víziou musí stáť aj účinná podpora zo strany štátu a verejnej správy. Má v tom jasno aj viceprezident IMP Ltd. Boris Czerniejewski: „Naše vlády by nemali byť brzdou rozvoja biznisu. Náš ľudský kapitál je porovnateľný s inými krajinami. Naši ľudia sú rovnako zruční ako inde na svete. Našou brzdou je infraštruktúra, legislatíva, regulácie.“ Poukazuje na to aj fakt, že kým v najvyspelejších krajinách produktivita práce rastie, u nás stagnuje. K tomuto názoru sa pridal aj Csaba Madarász z maďarskej spoločnosti eDemokrácia Műhely: „Ak hovoríme o smart cities, tak nemôžeme hovoriť len o smart technológiách, ale musíme myslieť aj na ´smart governance´. Ako používatelia technológií máme určité očakávania od komunikácie, aj od služieb. Ak použijeme telefón, očakávame, že na druhej strane niekto ten telefón zdvihne. Ak komunikujeme cez sociálne siete, tiež očakávame interakciu z druhej strany. To je zmena v správaní, ktorou sme prešli a vieme, že funguje. Ak sa však pozrieme na verejné inštitúcie, zistíme, že táto zmena u nich zatiaľ nenastala“. Významným prínosom by podľa neho mohlo byť zapojenie občanov už pri príprave smart služieb a riešení, tak pri ich dizajne, ako aj pri testovaní. Ich angažovanosť tak významne stúpne. „Používatelia sú dnes už technologicky zdatní a komerčné firmy ich úspešne zaťahujú do dizajnu svojich služieb, či na testovanie.“ Co-design a co-production sú dnes v západných krajinách EÚ bežné, v krajinách V4 o využití týchto konceptov zatiaľ nepočuli.

Krajiny V4 si môžu pomôcť vzájomnou výmenou skúseností. Česká republika v minulosti sformulovala dokonca tzv. Desatero dobré praxe, ktoré vzniklo z predchádzajúceho programového obdobia, v ktorom realizovali mnohé ICT projekty. Aleš Pekárek z Ministerstva pre miestny rozvoj ČR predstavil niektoré inovatívne eGovernment projekty, ktoré sa úspešne uchádzajú o financovanie z eurofondov práve vďaka dodržiavaniu tohto desatora. „Desatero obsahuje odporúčania, ako sa vyhnúť najčastejšie vznikajúcim kritickým miestam a slabým stránkam projektov.“ Patrí medzi ne napríklad silný dôraz na dodržiavanie metodík projektového manažmentu, vyhodnotenie variantnosti riešenia, vymedzenie podmienok autorského práva, zamedzenie zmien na vedúcich pozíciách a v realizačných tímoch, či vytvorenie pravidiel pre testovanie a evaluáciu dát v IS. Vytvorenie tohto desatora pomohlo zvýšiť kvalitu a účelnosť projektov. „Žiadatelia často opomínali dôležité informácie a ich neskúsenosť viedla k nízkemu hodnoteniu a podceneniu projektov, ktoré mohli mať v skutočnosti omnoho väčší význam a prínos. Používaním desatora sa nielen zvýšila ich kvalita, ale aj šanca na úspech a financovanie zaujímavých a prínosných riešení.“

Na kongrese ITAPA boli medzi smart riešeniami predstavené aj niektoré inovatívne projekty zo Slovenska. Prvým bol projekt Registra úpadcov, v ktorom nasadenie umelej inteligencie prináša významnú pridanú hodnotu a rozšírenie informácií o osobách, ktoré čelia konkurzným konaniam. Druhý projekt načrel do oblasti vzdelávania a predstavil eTest ako platformu, ktorá využíva pokročilé kognitívne nástroje.
Tému rýchlejšieho rozvoja jednotného digitálneho trhu v krajinách V4 rozvinul aj súvisiaci workshop. Jeho účastníci sa zamerali na oblasť obstarávania a špeciálne na účasť malých a stredných podnikov (MSP) v tendroch aj v iných krajinách, než sídlia. Účasť MSP je stále nízka, súťažiaci sa za hranicami svojho sídla zúčastňujú len minimálne. Podľa predstavy EK by zvýšenie účasti MSP v súťažiach malo zvýšiť konkurenciu, a tým pozitívne ovplyvniť kvalitu. Aké sú však bariéry pre MSP zúčastňovať sa tendrov v iných krajinách?

Z pohľadu MSP vidia účastníci workshopu ako najväčšie prekážky jazykovú bariéru, čas a dostupnosť informácií. Jazykovú bariéru vedia riešiť kontrahovaním lokálnych expertov, no čas je mimo možnosť ich kontroly. Tender niekedy trvá aj rok a viac, tým pádom sa nemôžu zúčastňovať iných tendrov, pretože v prípade úspechu by nemuseli kapacitne dodávku zvládnuť. Zdôraznená bola aj dostupnosť informácií. Slovenský, poľský ale aj maďarský delegát poukázali spolu na to, že samotné informácie o predmete obstarávania sú už dnes štandardné, čo však chýba, je znalosť prostredia a zákulisia, vzťahov a iných faktorov, ktoré v konečnom dôsledku obstarávanie ovplyvnia. Boris Czerniejewski z Poľska tiež poukázal na nehomogénnosť MSP v súvislosti s jazykovou bariérou. Pre firmy, ktoré technológie vyrábajú, je pomerne jednoduché sa s nimi prihlásiť do súťaže, kde stačí preložiť dokumentáciu do príslušného jazyka. Väčšina MSP je však zameraná na služby a tam jazyková bariéra zohráva podstatný rozdiel.

Iné problémy sú z pohľadu obstarávateľa. Slovenskí zástupcovia poukázali na rozpor medzi praxou a očakávaniami EK. V krajinách V4 je tendencia obstarávať väčšie projektové celky, aby bola zachovaná účelnosť a funkčnosť projektu. Prevláda obava, že atomizácia obstarávania by mohla viesť k obstaraniu častí, ktoré by spolu nevytvorili úplný a funkčný celok. EK má skôr opačnú tendenciu, odporúča rozdelenie obstarávania na menšie časti, aby sa súťaže mohli zúčastniť aj menšie firmy. Účastníci workshopu ale namietali, že to vedie k zvýšeniu náročnosti na strane obstarávateľa, keď rozdelenie obstarávania zvyšuje nároky na následnú integráciu obstaraných častí, na čo nie sú odborné zdroje a kapacity. Zároveň takéto rozdelenie vedie často k podozreniam, že bolo účelové, aby sa zmestilo „pod prah“.
Komplikované situácie vznikajú aj v prípade, ak súťaží konzorcium, v ktorom sú firmy pochádzajúce z prostredia mimo EÚ. V takom prípade je ťažko napríklad posúdiť relevantnosť ich referencií, nakoľko prostredie môže byť veľmi odlišné tak z pohľadu legislatívy, ako aj iných vecí.

Samotnú transparentnosť a dostupnosť informácií o tendroch hodnotili všetci prítomní pozitívne. Podmienky a informácie o súťažiach sú na webe a pravidelne sa aktualizujú. Jedným z rozhodujúcich faktorov je však aj zdroj financií. Skúsenosť zo Slovenska hovorí, že ak si napríklad samosprávy platili projekty z vlastného – mali v súťaži aj firmy z iných krajín a hľadali najlepšie riešenie. Ak to však boli eurofondy, tak do obstarávania vstúpila politika a tendrov sa zúčastnili len slovenské firmy. Podobná je skúsenosť z Čiech. Na verejnom trhu sa súťaže nezúčastňuje žiadna firma mimo ČR.
Na záver sa však všetci zhodli na tom, že je potrebné v tejto diskusii pokračovať a na základe doterajších skúseností priniesť konkrétnejšie návrhy.