Slovenské zdravotníctvo trpí chronickým nedostatkom ľudského kapitálu.

Aj tento fakt spôsobil, že v programe konferencie ITAPA Health & Care 2025 sa táto téma objaví viackrát. V paneli Naši lekári vo svete – Čo Slovensko (ne)vidí porozprávajú o svojich osobných príbehoch, skúsenostiach a výzvach slovenskí lekári a lekárky pôsobiaci v zahraničí. Jednou zo spíkeriek, ktorá prispeje k hľadaniu odpovede na otázky, čím nás môžu zahraničné zdravotnícke systémy inšpirovať a čo treba urobiť preto, aby slovenskí lekári neodchádzali za hranice, bude Marcela Trnková. Zaujímavý a otvorený rozhovor prinášame ako jednu z posledných pozvánok na top odborné podujatie, ktoré sa začne už 26. marca vo Vysokých Tatrách. Srdečne vás pozývame, zaregistrujte sa ešte dnes.

Po štúdiu medicíny na Univerzite Komenského v Bratislave ste sa cez Malacky dostali do súčasného pôsobiska vo Veľkej Británii. Čo pre vás bolo impulzom na posun po tejto ceste?

Od malička som študovala cudzie jazyky – najskôr francúzsky a neskôr aj anglický jazyk. To znamená, že možnosť študovať alebo pôsobiť v zahraničí mi nikdy nebola úplne cudzia, aj keď s tým zámerom som medicínu neštudovala. Počas štúdia som niekoľko liet strávila na brigádach v Anglicku, a teda som vedela, ako to v Anglicku funguje.

Ako si spomínate na vaše profesijné začiatky na Slovensku?

Byť absolventom medicíny na Slovensku a začať pracovať ako lekár nie je jednoduché. V čase, keď som ukončila štúdium a začala pracovať na internom oddelení, sme boli všetci „hodení do vody“ a museli sme sa veľmi rýchlo naučiť plávať. Bolo bežné pracovať 36 hodín v kuse s minimom spánku v noci pomedzi príjmy a urgentných pacientov. Po troch rokoch som bola vyčerpaná, a keď som sa spoznala so Slovákom, ktorý mi ponúkol pomoc pri vybavení neplateného pobytu na urgentnom príjme v Lutone s možnosťou, že tam neskôr môžem zostať pracovať, povedala som si, že to skúsim. Môj vtedajší priateľ a terajší manžel vôbec nebol proti, a tak sme začali vybavovať potrebné dokumenty, dohodli sme si dva týždne v hoteli, zbalili kufre a vydali sa za dobrodružstvom.

Pomôžme si pri ďalšej otázke názvom panela, ktorého budete súčasťou. Čo Slovensko vidí a čo nevidí, keď je reč o lekároch a lekárkach, ktorí hľadali a aj našli profesijné uplatnenie za hranicami našej krajiny?

Slovensko vidí a citlivo vníma tzv. odliv mozgov do zahraničia. Momentálne veľa študentov študuje medicínu s tým, že hneď po skončení štúdia odídu do zahraničia. Jazyk je čím ďalej, tým menší problém a práca na Slovensku nie je pre mladých lekárov dosť atraktívna, či už platovo alebo celkovo pracovnými podmienkami.

Myslím, že na Slovensku prevláda názor, že lekári vyštudovali za štátne peniaze a nezostávajú doma, aby liečili domácich pacientov, a tak vrátili svoj „dlh” späť do systému. Už menej sa zamýšľame nad tým, ako zmeniť zdravotníctvo a systém tak, aby sa stal pre lekárov atraktívnejší. Ľudským zvykom je vidieť výsledok a pozerať sa na dosiahnuté úspechy či výšku platu, avšak nik si neuvedomí úsilie, ktoré treba na to všetko vynaložiť.

Čo čakalo o príchode na prvé zahraničné pracovisko vás?

Pre mňa osobne bolo náročné relatívne rýchlo sa zdokonaliť v cudzom jazyku nielen na hovorovej, ale aj na lekárskej úrovni, aby nevzniklo nedorozumenie a pacient nebol poškodený. Keď som začala pracovať, okrem jazykovej bariéry som zažila obrovský kultúrny šok. Napriek tomu, že sme všetci ľudia a medicína je v princípe rovnaká, systém zdravotníctva a to, ako veci fungujú, boli diametrálne odlišné. Mala som šťastie na veľmi dobrý tím lekárov, ktorí sa ma ujali a pomohli mi adaptovať sa a pracovať bez väčších problémov. Ale trvalo dlhé mesiace, kým som si zvykla a cítila sa relatívne pohodlne a bez stresu. Doteraz si spomínam, ako som pred manželom fňukala o tom, aká som vystresovaná, ako čomu nerozumiem a kedy sa to všetko zmení.

Na pozitívnu nôtu spomeniem, že napriek „šichtám” a pre nás bláznivému času práce na urgentnom príjme som bola podstatne viac oddýchnutá, ako keď som pracovala na Slovensku. A najmä som bola vždy vedená a pozorovaná skúsenejšími a staršími lekármi, o ktorých sa dalo oprieť a poradiť.Ak to mám zhrnúť, za odchodom je vždy veľa úsilia – od vybavovania dokumentov cez jazykovú bariéru, kultúrne rozdiely a rozličnosti v zdravotných systémoch až po odlúčenie od rodiny, zázemia a priateľov. Človek musí určite vyjsť na dlhší čas zo svojej komfortnej zóny, aby dosiahol to, čo si predsavzal.

S manželom ste otvorili kliniku, ktorá ponúka služby súkromného všeobecného lekára, a kliniku dlhovekosti zameranú na prevenciu chorôb. Zastavme sa pri pojme dlhovekosť...

Medicína dlhovekosti je relatívne nový a málo známy odbor medicíny, ktorý ešte nemá oficiálne regulácie či atestáciu. Vychádza z poznatkov modernej vedy o tom, ako človek starne a čo spôsobuje ochorenia priamo spojené so starnutím. Vieme, že chronologický vek, čiže počet rokov od dátumu narodenia, a biologický vek, čiže aké staré sú naše tkanivá a orgány, sa môžu veľmi líšiť v závislosti od toho, ako žijeme náš život a ako sa správame k našim telám. Spravidla asi 20 % nášho zdravia a dlhovekosti závisí od toho, čo sme zdedili po našich predkoch, a asi 80 % je ovplyvnených naším životným štýlom a prostredím, v ktorom pôsobíme. Keď vieme, alebo si aspoň myslíme, že vieme, ktoré procesy v tele spôsobujú starnutie, vieme, čo a ako upraviť, aby sme tieto procesy a následne aj starnutie spomalili. Účelom našej kliniky nie je predĺžiť život na úkor zdravia, ale pridať zdravé roky životu a predísť alebo oddialiť vznik chronických ochorení, akými sú kardiovaskulárne ochorenia, neurodegeneratívne ochorenia, metabolické ochorenia a do určitej miery aj rakovina.

Čo v tomto smere vašim pacientom, resp. klientom ponúkate?

V krátkosti ide o optimalizáciu krvných a iných parametrov za účelom spomalenia starnutia a predchádzania chronických ochorení. V praxi to znamená pohovor s lekárom o svojom zdraví, rodinnej anamnéze a životnom štýle a cieľoch. Následne odobratie a testovanie vzoriek krvi, stolice a slín, genetický rozbor, rozbor stolice, epigenetické testy, analýzu a hodnotenie zloženia tela a vyšetrenie kardiopulmonálneho fitness, tzv. VO2max. Z toho následne pomocou AI softvéru určíme optimálne hodnoty daných parametrov a individuálny biologický vek a prediskutujeme s pacientom, ako treba upraviť životný štýl – cvičenie, diétu, stres či spánok, a čo treba organizmu doplniť v podobe vitamínov či iných výživových doplnkov. Prípadne odporučíme a nastavíme liečbu inzulínovej rezistencie či metabolického syndrómu. Pri následných kontrolách sledujeme, aký mal nastavený režim účinok, a meníme to, čo treba upraviť.

Nakoľko má človek dĺžku vlastného života vo svojich rukách?

Toto je veľmi dobrá otázka, na ktorú som už sčasti zodpovedala pred chvíľou, avšak trochu to rozvediem. V rámci dlhovekosti sa realizuje veľa výskumov a mnohí vedci sú extrémne optimistickí v tom, aké predĺženie života by sa jedného dňa dalo dosiahnuť pomocou nových technológií.

Nemyslím si, že momentálne vieme predpovedať maximálnu možnú dĺžku života. Vieme však to, že najdlhšie žijúca dokumentovaná osoba bola Jeanne Calment, ktorá sa dožila 122 rokov. Čiže toto je vek, v ktorý môžeme aspoň v niektorých prípadoch dúfať.

Ako som spomínala, podľa štúdií dvojčiat je asi 20 až 25 % našej dlhovekosti určených našimi génmi, čiže tým, čo sme zdedili, a 75 až 80 % je ovplyvnených naším životným štýlom. Ak by sme sa nechali inšpirovať slovami Davida Sinclaira, známeho vedca v oblasti dlhovekosti, bežným zdravým životným štýlom môžeme realisticky očakávať dožitie do osemdesiatich až deväťdesiatich rokov života, kdežto optimalizácia parametrov nás vie pravdepodobne dostať do stovky. Toto sú však momentálne len naše dohady.

---

Viac o skúsenostiach a výzvach, ktorým čelili a čelia slovenskí lekári a lekárky pôsobiaci v zahraničí, sa dozviete v paneli Naši lekári vo svete – Čo Slovensko (ne)vidí.

ITAPA Health & Care 2025, 26. a 27. marca 2025 v Grand Hoteli Bellevue v Hornom Smokovci.